Místopředseda dr. Soukup: Další slovo má pan senátor Babka. Prosím, aby se ujal slova.

Sen. Babka: Slávny senát, dámy a pánovia! Keď ma klub mojej strany označil, ako jednoho z tých, ktorí majú prehovoriť k vládnemu prejavu, ako jednoho z rečníkov, ktorí majú vziať účasť v debate o vládnom prejave, bol som tomu rád, lebo mi bola daná príležitosť podať tu pred tvárou celej republiky to, čo mi leží na srdci. Nemienim sa rozširovať na každý bod vládneho prejavu, lebo nemám po ruke, tesnopisnej zprávy zo senátu, ani novinárskych zpráv, ktoré obsahovaly vládny prejav s bodu na bod. Vládne osvedčenie; prednesené v senáte som pilne sledoval a dával som pozor na reč pána min. predseda, preto dovodím si predniesť to, čo o vládnom prejave povedať mienim.

Slávny senát! Keď pre rozkol strany socialistickej koaličná vláda padla a musela prísť vláda úradnícka, sám v sebe som si pomyslel - úprimne to poviem - že chvála Bohu. Nie preto som si takto povzdychnul, že socialisti nebudú mať vo vláde ministrov, naopak, toho som veľmi ľutoval, ale preto som bol tomu rád, že úradnícka vláda bude môcť dokázať, čo všetko môže vykonať v konsolidovaní nášho štátu a ako vie premôcť našu vyživovaciu mizériu v našej republike; lebo keď bolo na Slovensku niečoho nedostatok, keď nebolo na pr. cukru alebo múky, nepriateľa socializmu hneď poukazovali k chudobnému ľudu - v čom sa vyznačovali menovite farári - "Nemáte cukru, ani múky, lebo vám to požrali socialisti; choďte si teraz od nich pýtať."

Osvedčene vlády som preto čakal s veľkou zvedavosťou, a každé slovo p. min. predsedu som sprevádzal s najväčšou pozornosťou, aby nič neušlo môjmu sluchu. A čo mám povedať k vládnemu prejavu? Vo všeobecnosti vidím, že vláda má dobrú snahu, aby konala to, čo je v záujme nášho štátu ako takého, a v záujme jeho občianstva bez rozdielu potrebné. A preto v tej nádeji, že vláda bude v každom ohľade a vo všetkom jednať podľa práva, pravdy a spravedlivosti, že nebude nikomu nadržodať, jej prejav bereme na známosť, čo iste urobí aj moja strana.

Slávny senát! Mňa ako slovenského senátora samo sebou sa rozumie zaujímajú v prvej rade tie body vládneho programu, ktoré majú dosah aj pre naše krásne Slovensko. Pán min. predseda - ak sa dobre pamätám - sľúbil medzi iným aj nápravu v administratíve Slovenska, ktorú ako bolo počuť, mienil docieliť aj vymenovaním energických županov, menovite do žúp exponovaných a hlavne vymenovaním t. zv. silnej ruky za správcu Slovenska v osobe dra Mičuru.

Slávny senát! Nechcem ani najmenej pochybovať o dobrej snahe pána min. predsedu, ale mám dojem, - úprimne to poviem - že tou silnou rukou a tými novo vymenovanými energickými županmi nedosiahne všade vláda toho, čoho dosiahnuť chcela, ale dosiahne skôr toho, čoho dosiahnuť nemienila. Pokrokoví ľudia - a to nielen nenávidení a oklebetení socialisti a Slovensku dávno povedal, že na Slovensku vládne klerikalizmus. Vplyv klerikalizmu javí sa aj pri nových županoch, čo menovite socialistickú stranu naplňuje vážnymi obavami. Tak na pr. nový šarišský župan dr. Brežný je všeobecne známy ako zúrivý nepriateľ socializmu, a jeho klerikálne náklonnosti - ktoré dokázal ako predseda ľudovej strany - neposkytujú dobrej perspektívy do budúcnosti. Nový hontianský župan, Ravas, bol hlavným slúžnym v Leviciach a je tiež prívržencom klerikálnej ľudovej strany. Menovanie dr. Janošku do novohradskej župy, do župy prevahou robotníckej a socialistickej, tiež nemôžeme pokladať za šťastné pri jeho známych zkostnatelých, konzervatívnych a klerikálnych názoroch.

Nepatrí síce prísne k administrácii, ale je pre ňu charakteristickým, že v deň 28. októbra ako výročného dňa vyhlásenia našej samostatnosti a nášho oslobodenia, na oslavách, poriadaných rôznymi spolkami v Bratislave vláda nedala sa zastúpiť, ale za to na omši v kostole milosrdných zúčastnil sa sám pán minister Mičura (Hlasy: Sláva mu!) i so svojimi tajomníkmi. Pán minister mal síce, právo aj oficiálne ísť do katolického kostola, ale taktika by bola kázala, aby práve tak oficiálne šiel aj do kostola evanjelického, kde iste tiež bola nejaká slávnostná ceremónia. Nesmieme slovenským evanjelikom pripomínať zlopovestnú maďarskú éru, keď pri slávnostných príležitostiach vysokí úradníci a ministri išli len do katolíckych kostolov, chcejúc ako by dokumentovať, že je katolícka cirkev cirkvou štátnou. - Aj do tých čias, kým sa vykaná odluka cirkvi od štátu, nesmieme dopustiť, aby katolícka alebo iná cirkev bola nad iné vyznačovaná. Preto vláda, veľmi dobre urobí, keď svoje úradné medzítka v tomto smysle upozorní, tým skôr, že úradného klerikalizmu nestrpíme.

Pri tomto bode mám ešte len tú prosbu k vláde, aby všetkým možným spôsobom hľadela odpomôcť tomu, aby slovenská administrácia nebola takou ťažkopádnou, ako posiaľ, a aby svoje podriadené úrady vážne upozornila, aby úrady boly navždy ľudové a nie aristokratické. Bol by konečne čas, aby úrady boly pre ľud a nie "ľud" pre úrady.

Vo svojom prejave vláda hovorí, že úrad na prenasledovane úžery, alebo ako to my Slováci povieme, úrad na potláčanie dražoby zrušila, ale za to ubezpečuje, že lichvu, to jest drahotu, chce prísne potlačovať. Keď tedy úrad na potlačovanie drahoty zrušila, kým a čím chce potierať drahotu? Boli bysme vláde veľmi povďační, keby nám povedala, ako to chce robil. Musia byť predsa nejaké úradne medzítka, ktoré budú bdieť nad tým, aby zdražovaniu všetkých na živobytie potrebných vecí bol už raz urobený koniec. Lebo neurobí-li vláda v tomto ohľade radikálnych opatrení, je sa čo obávať, že ľud si urobí strašný priadok s pohanskými zdražovateľmi. Proti našim lichvárom, proti zdražovateľom pomôžu už len drakonické prostriedky. V tomto ohľade by som vláde odporučoval rumunský spôsob, a to celkom vážne. Uvaliť na vydieračov, na zdražovateľov trest telesný, vyťať každému vyderačovi päťadvadsať, po druhý ráz päťdesiať a po tretie ho povesiť zrovna na šibenicu. (Výborně!) Taký prostriedok by bol dobrý.

Z vládneho prejavu sme nepoznali, ako chce - menovite na Slovensku - odpomôcť veľkému nedostatku lekárov, lebo v ohľadu zdravotníckom sme naozaj na posmech sveta. Nemáme ani dostatok nemocníc, následkom čoho veľmi mnoho našich chorých spoluobčanov hynie a hynie preto, že máme veľmi málo lekárov. A toto jest tým kriklavejšie, menovite keď povážime, že takzvaných duševných lekárov - farárov nájdeme i v tej najzapadlejšej dedinke, ale kým nájdeš lekára teta, musíš prejsť tucet dedín a často ho nenájdeš ani vo veľkých obciach. To je skutočne stav prevrátený a je to hanbou republiky a musíme urobiť všetko možné, abysme vládu prinútili, aby sa už v tomto ohľade urobil vážny krok k tomu, abysme mali dostatočný počet nemocníc a lekárov a to lekárov štátnych, štátom dobre platených, ktorí by menovite našu chudinu mohli bezplatne liečiť, lebo veľmi mnohý chudák len preto nezavolá lekára a hynie, že nemá čím zaplatiť. Veď naša chudina je vystavená najviac prípadom onemocnenia a nemá nikdy toľko peňazí, aby drahého lekára mohla sama zaplatiť. Žiadame vládu, aby všemožným spôsobom umožnila lekárske štúdium chudobným, ale nadaným mladíkom, pri čomž musí urobiť súčasne opatrenie, aby dráha lekárska bola vábivou, aby štátni lekári, za akých pokladáme všetkých lekárov okolných, okresných a župných, boli dobré, primerane svojmu stavu platení, aby sa mohli venovať cele svojmu úradnému povolaniu a ľud, menovite chudý, liečiť s úprimnou horlivosťou a filantropiou, aby sa nemohlo stať, že úradný lekár, povolaný k chudobnému želiarovi odopre ísť a odpovie, nech zdochne. (Místopředseda Klofáč převzal předsednictví.)

Znám dvoje povolanie, o ichž členov sa musí vláda a zákonodárstvo predovšetkým starať, a to sú: učitelia a lekári. Učitelia sú budovateľmi republiky, ako som to povedal už na učiteľskom sjazde v Prahe dňa 1. júla v prítomnosti pána prezidenta Masaryka. Lekári tú, učiteľmi vybudovanú republiku, majú udržať vo zdraví, aby každý jej člen mohol robil osožnú prácu pre blaho republiky. O štátnych učiteľov sa vláda a zákonodárstvo alespoň na tento čas primerene postarala, ale naši úradní lekári dosiaľ márne čakajú na hmotné zlepšene svojho stavu. Hovoria mi síce, že by to na papiere bolo už dosť dobré, ale faktického poukázania platov sa nemôžu dočkať. Doporučujem vláde, aby vec úradných lekárov rozriešila čo najrýchlejšie k ich úplnému uspokojeniu. Aby úmrtnosť ľudu v našej republike nebola tak úžasnou, nech vláda bezodkladne predloží návrh zákona, podľa ktorého v každom okolnom notariáte musí bol alespoň jeden lekár, ktorý musí byť dobre platený a pre ktorého musí príslušné okolie postaviť byt alespoň o 3 izbách s potrebnými vedľajšími miestnosťami. Naturálny byt pre úradného lekára žiadame preto, že dnes máme mnohé lekárske stanice preto uprázdnené, že lekár nemá kde obývať.

O pozemkovej reforme krátko poznamenávam, že jestliže vláda nevykoná túto reformu čím skôr a čím radikálnejšie, vykoná si ju iste sám ľud a iste radikálne. Ovšem za každú krivú cestu bude odpovedná vláda. Vláda sa osvedčuje, že sa postará, aby zásobovanie ľudu bolo čím diaľ, tým lepšie. Ja v tom ohľadu vyzývam pozornosť vlády menovite na Slovensko. Postará-li sa vláda o to, aby slovenský ľud, opakujem ľud, a nie boháči, milionári a keťasi, aby slovenský ľud mal alespoň obstojne to, čo mu je ku každodennému životu nezbytne potrebné, vytrhne tým mohutnú zbraň z rúk našich úhlavných nepriateľov Maďarov a Maďarónov, ktorí o akomkoľvek nedostatku hovoru ľudom: Vidíte, ako sa vám darí pod Čechmi, mohli byste mať všetkého dosť, ale keď vám všetka zjedia Česi, nemáte nič. Keď slovenský ľud bude môcť alespoň obstojne ukojiť svoj hlad, keď bude môcť dostať svoj odev a obuv za slušné a nie za keťaské ceny, nadarmo ho budú obchádzať a pokúšať Horthyho agenti. On s nimi urobí krátky proces. Zvlášte upozorňujem a prosím vládu, aby pri tom, že sa sama postará alespoň o obstojné zásobovanie slovenského ľudu, uložila úradníkom z Čiech k nám prikázaným, aby i v tomto ohľade vychádzali nášmu ľudu v ústrety. To iste prispeje v nemalej miere ku skonsolidovaniu pomerov na Slovensku.

Vážený senát! Keď hovorím o slovenskom ľude a jeho zaopatrení, prekvapuje ma, že nenachodím vo vládnom prejave, čo chce urobiť vláda, aby nám ľud zo Slovenska neutekal do Ameriky. Hlbokým žiaľom naplňuje nás zjav, keď vidíme po ulici v okolí Masarykovho nádražia v prachu a blate ako prasatá válať sa náš dobrý ľud, krotký, ale ubiedený ľud slovenský, čakajúci na vlak, aby ho odviezol k moru, aby hľadal svoje výživu v Amerike. A je to všetko ľud mladý, kypiaci zdravím, najčerstvejšia sila Slovenska. A prečo uteká do Ameriky? Iste nie preto, že je mu dobre, ľud náš miluje svoju slovenskú zem a nerád ju opúšťa. Lne k nej ako nemluvňa k srdcu materskému a žiada, aby mu tá zem dala ľudské živobytie.

Pán ministerský predseda iste v plnej miere uznáva, že je škoda čo i len jednoho Slováka a Slovenku nechal odísť do Ameriky. Republika potrebuje každý zdravý sval, ráčte tedy do svojho programu vziať i to, že bude postarané o to, aby ľud na Slovensku našiel primerené zamestnanie, ktoré mu umožní slušnú výživu, tak že nebude musieť utekať do Ameriky.

A teraz prichodím do svojho elementu, to je otázka cirkevná a školská. Slávny senáte, pri vládnom prejave tu v senáte som mal dojem, akoby cirkevná otázka vláde nebola vítanou, nebola milou. A som pevne presvedčený, že jej skutočne nenie ani vítanou, ani milou. Ona by bola najradšej, keby ju vôbec nemusela spomínať. Ale vyhnúť sa tomu nemohla, nemohla preto, že sa cirkev tak pevne drží štátu, ako šialene zamilovaná dáma svojho galána. (Veselost.)

Pomer cirkvi k štátu vláda tu odbavila veľmi rýchle, jedinou vetou, keď pán ministerský predseda povedal nečo takého, doslovne to už citovať neviem, že pomer štátu k cirkvi bude sa spravovať dosavádnymi formami. To tedy znamená, že cirkev i naďalej bude konať svoje chútky v štátnom ústroji a že štát i ďalej bude platil cirkvi okrúhle číslo tridsať milionov korún.

Dámy a pánovia! Slávnostne sa tu osvedčujem, že nie som nepriateľom cirkvi, ani za to som nie, aby cirkev bola utlačovaná vo svojom slobodnom vývine, ovšem v medziach štátnych zákonov. Ale pri tom neváham dať výraz tomu svojmu podiveniu, že vláda už pri ohlásení svojho programu nepovedala otvorene, že chystá samostatný návrh zákona odluky cirkvi od štátu. Ako totiž viem zo slovenských, menovite cirkevných časopisov, terajšia vláda nepredloží návrh Bartoškov na odluku cirkvi od štátu Národnému shromaždeniu na pojednávanie, ale príde s vlastným a samostatným návrhom. Ovšem veľmi sa jej ani do toho nechce a nenie vytvorené, že túto, v živote nášho štátu tak významnú a k prospechu jeho slúžiacu otázku nechá riešiť až budúcej vláde parlamentnej.

Slávny senáte, i štát i cirkev, oba zákonodárne sbory, ba i sám pápež uznávajú odluku cirkvi od štátu za otázku veľavýznamnú. Jenže pravda každá z týchto strán s iného hľadiska. Vlada musí mať rozhodne na zreteli, či odlukou cirkvi od štátu nepoškodí tomuto poslednému. Jak smýšľa cirkev o odluke, to nenie vecou zákonodárnych sborov ani vlády. Nás zaujíma jedine otázka, či sa tou odlukou neuškodí štátu. A tu zrelý, zdravý a objektívny rozum odpovedá, že nie. Odlukou sa štátu ani najmenej neškodí, ale rozhodne sa mu osoží.

Ale buďme, vážení páni senátori, láskaví a galantní a spýtajme sa predsa, či sa odlukou nepoškodí cirkev. A tu zase rozhodne odpovedáme, že nie. Ani cirkev sa odlukou nepoškodí, ale rozhodne tiež len osoží. Ovšem my máme na mysli cirkev ideálnu, takú, akou ju založil Kristus a nie dnešnú cirkev zosvetáčtelú, ktorá je už dávno nie cirkvou, akou ju založil Kristus a apoštolia, ktorá sa už dávno vzdialila od Krista.

Ako je to predsa, že keď odluka cirkvi od štátu obom osožiť, posiaľ nebola urobená a už od roka sa ťahá. Preto lebo sa naše vlády boja Slovenska, že ak predložia návrh na odluku cirkvi od štátu, vypukne na Slovensku revolúcia a Slovensko bude treba ešte raz vydobyť. Vlády sa dali posiaľ odstrašiť slovenským politikom; poslancom a senátorom zo strany národne - roľníckej a ľudovej. Divné. Aj cirkev hlása, že si ona tiež praje odluky, ale vraj ešte nie teraz, lebo že k tomu ešte nedozrela: A ja hovorím, že práve naopak, cirkev už dávno dozrela na odluku, a vie to aj ona, jenže jej sa teraz ešte nechce odlúčiť od štátu. Cirkev aj o 10 rokov povie, že ešte nedozrela na odluku; o druhých 10 rokov povie to isté a vec by odkladala ad calendas graecas, keby vláda, donútená verejnou mienkou, nemusela návrh na odluku predložiť Národnému shromaždeniu. A viete, dámy a páni, cirke sa nijako nechce dať odlúčiť od štátu. Akoby ste nevedeli. Áno, pre tie miliony, ktoré dostáva od štátu. Miliony dostávala cirkev už od bývalého uhorského štátu a naše československé vlády jej k tým milionom ešte doložily, a aby tých milonov ešte viacej mohla od vlád vymačkať, vylisovať, dala si zriadiť tak zvané cirkevné referáty - akých ani v bývalom Uhorsku nebolo - udržovanie ktorých platí blahosklonne a veľkodušne sám náš štát.

Mne odkladanie tejto odluky so strany cirkvi prichodí tak, ako odkladanie s reformou volebného práva v bývalom Uhorsku sa strany vlád maďarských. Tieto tiež stále odkladaly reformu a keď aj nejaký návrh predložily, bol to taký, ktorý ešte lepšie zpotvoril právo volebné, až konečne prišly maďarské vlády so svojim volebným právom ta, že temer nemajú komu ho dnes dať. Len aby sme aj my neprišli ta, že nebudeme mať čo od štátu odlúčiť. A preto úprimné hovorím, že čím prv odlúčime cirkev od štátu, tým lepšie to bude pre samu cirkev. Toto mi povedali už viacerí rozšafní mužovia cirkevní.

A školstvo na Slovensku. Vláda hovorí vo svojom prejave, že školstvu na Slovensku chce venovať a aj mu venuje svoju najväčšiu pozornosť. Veľmi pekné a dobré. Ale to nám nepovedala čím chce slovenské školstvo vytrhnúť z bahna klerikalizmu? Chce-li vláda skutočne povzniesť slovenské školstvo, a verím pevne, že to skutočne chce, tak ho musí predovšetkým úplné odklerikalizovať. Neviem, či terajšia vláda má už známosť o tom, že väčšina slovenského školstva vedená je na vodách klerikálnych, a že pri tom všetkom školy tieto udržiavané sú z prameňov štátnej pokladnice republiky československej? (Hlas: Jen rozbíjejte kříže na Slovensku!) To nežiadame, od toho sme ďaleko. My sa kríža nedotýkame, ty nechávame na pokoji. Ja tu hovorím o podporovaní cirkevných škôl štátom.

Vážený senáte! Mám tu predovšetkým na mysli... (Hluk. Výkřiky.)

Místopředseda Klofáč (zvoní): Prosím žádné dialogy. Nevyrušovat řečníka!

Sen. Babka (pokračuje): Mám tu predovšetkým na mysli dnešné školstvo ľudové, školy elementárne alebo ako ich v Čechách menujú, školy obecné. Obecné školy na Slovensku sú v rukách cirkevných, cirkev v nich rozkazuje, disponuje v nich učiteľstvom, dáva im konať cirkevné funkcie, ale najväčšiu časť na plat týchto učiteľov dáva štát. Mieni vláda tento stav i na ďalej udržovať? Či vláda chce i na ďalej, aby v týchto školách panoval duch republike nie vždy priaznivý, čo platí menovite a hlavne o školách cirkevných v krajoch nie čisto slovenských? Chce vláda stvoriť na Slovensku jednotnú školu obecnú, ktorá je conditio sine qua non zdarnej republikánskej a pokrokovej výchovy. Slovom, chce vláda slovenskú obecnú školu odcirkevniť, ako to pán prezident Masaryk dal do programu už vláde predošlej?

Ale, vážený senáte, vo slovenských pomeroch neorientované dámy a páni senátori mi snáď nadhodia, že čo ja tu mám spomínať školy cirkevné, keď sú to školy súkromné, ktoré nech si robia svoje veci, ako vedia, štátu že do nich nič nenie. Ale to nenie tak, slávny senáte. V bývalom Rakúsku a i v zemiach českých boly a sú cirkevné školy súkromnými, o ktoré sa štát nestaral. V bývalom Uhorsku a i na Slovensku až po dnes sú cirkevné školy školami verejnými, a tak i dnes máme na Slovensku verejné školy evanjelické, katolícke, pravoslávne a židovské.

Vážený senáte! Do roku 1893 sa všetky tieto školy udržovaly z vlastných prostriedkov. Keď sa ale na Slovensku a vôbec v celom Uhorsku začalo už intenzívne maďarizovanie škôl nesoštátnených - lebo v štátnych školách sa dávno pred tým maďarizovalo. - Maďarská vláda, aby cirkevné školy mohla dostať do svojich sieti, postavila cirkvám ako udržovateľkám škôl vnadidlo v podobe štátnej odpory. (Hlas: Jedině církevní školy udržely slovenštinu na Slovensku!) To ja poviem, len trpezlivo čakajte. (Hlas: Ale ne školy katolické!) Poviem i to.

Maďarská vláda veľmi dobre vedela, že cirkev na toto vnadidlo pôjde a že štát za bagateľ si zabezpečí veľké právo na školy cirkevne. Preto paragrafom 9, XXVI. zák. čl. z roku 1893 dala vysloviť, že ak cirkvi, ako udržovateľky škôl nemôžu dávať učiteľom taký plat, aký im tento zákon zabezpečuje - bolo to mizerných 600 K ročne - môžu žiadať od štátu podporu na doplnenie toho mizerného platu. Ako som už povedal, jediný ciel tejto štátnej podpory bol, dostať cirkevné školy do svojich pazúrov a tak ich maďarisovať.

XXVII. zák čl. z roku 1907 a XVI. zák. čl. z roku 1913 ešte viac pritiahol šrúb samostatnosti a neodvislosti cirkevných škôl slovenských a od toho času už nebolo možno hovoriť na Slovensku o škole slovenskej. V smysle dvoch posledne uvedených zákonov boly slovenské školy tak zmaďarisované, že sa v nich už všetkým predmetom vyučovalo maďarsky. Avšak tomu, že slovenské školy boly na toľko zmaďarizované, boly príčinou samé slovenské cirkve, keď nerozvážne siahly oboma rukama po štátnej podpore. Refrain ich reči bol vždy: "A čo bysme nebrali, keď nám dávajú. Či sme tak bohaté?" Darmo poukazovali a volali obozretní mužovia cirkevní, že volnejšia je škola, volnejší učiteľ, keď nemá štátnej podpory. A že i pri tomto jarme shora uvedených zákonov sa slovenčina predsa udržala v evanjelických školách - opakujem v evanjelických školách - liptovskej, oravskej, turčianskej, trenčianskej a nitranskej župy - to je zásluhou tých hrdinov, obetavých učiteľov, ktorí viedli školu v duchu slovenskom a vyučovali slovenčine prez čas (Sláva jim!) mimo predpísané úradné hodiny, a za to boli prenasledovaní maďarskými školnými inšpektormi. To trpezlivo snášali. Ale týchto počalo už ubývať a to vinou samých cirkví slovenských.

Maďarská vláda, totiž pri tom, že hľadela si získať veľké právo na cirkevné školy, postarala sa i o to, aby štátnej podpory musela dávať čím menej a vyhliadla si za obeť učiteľa, ktorí sú aj kantory, varhaníky, akými sú evanjelickí a katolícki učiteľa až na nepatrné výnimky. Preto shora uvedenými zákony vyslovila, že je-li učiteľ spolu i kantorom, jeho učiteľské a kantovské dôchodky spoločné sa berú za plat učiteľský. To znamená, že učiteľovi vzala jeho kantorský plat a prirazila ho k platu učiteľskému, aby oba spolu vydaly základný plat učiteľský. A od tých čias slovenský učiteľ - kantor odbavuje kantorské funkcie zdarma. Proti tejto injúrii ozývali sa učitelia a žiadali od cirkví, aby im nahradily to, čo im zákon vzal; tie pravda o tom ani počuť. Ajhľa kresťanstvo v praksi, že "hoden jest dělník mzdy své". Následok toho bol, vážené shromaždenie, že sebavedomie a vykorisťovať sa nedajúci slovenský učiteľa počali už opúšťať školy cirkevné a šli na školy štátne už pred prevratom, odôvodňujúc to tým, že na slovenskej škole, - keď aj indirektne - musí tiež maďarizovať a na štátnej škole že aspoň niečo zachráni ešte pre slovenčinu. (Výkřik:. A kdo je ten stát? Katolíci a evangelíci, to je ten stát.) Áno. Ale o tom sa teraz nehovorí. A tento stav trvá, vážene shromaždenie, podnes. (Hluk. Výkřiky.) Spomínam to len preto, lebo dosavádne štátne podpory pre cirkevných učiteľov aké sú: plat doplňujúca podpora, válečná a rodinná podpora, náhla výpomoc, dáva naša republika, tedy vlastne republika platí cirkvi ešte i kantorov; ba, poneváč títo chudáci musia vyučovať ešte i náboženstvo, tak republika platí cirkvám ešte i ich katechetov.

A v jakom pomere platí cirkev svojich učiteľov, slávny senáte? Na učiteľských miestach v novšej dobe systemizovaných - tak asi od 20 rokov - dáva cirkev svojim učiteľom ročne 100 - vyslov: jedno sto korún - ostatok dáva štát.

Nuž, slávny senáte, toto je taký stav, ktorý trpieť dolej nemôžeme. Ako vidíme, cirkevných učiteľov platí vlastne - alebo aspoň v najväčšej čiastke - štát, ale cirkev im rozkazuje a dáva im za povinnosť ešte aj kantorstvo a katechétstvo.

A preto nesmieme dovoliť, aby učitelia, ktorých platí vlastne štát, boli cirkvami využívaní a používaní ku povinnostiam, ktoré nemajú nič spoločného s učiteľstvom.

Učitelia, vážený senáte, majú rovnakú kvalifikáciu a rovnaké povolanie a povinnosti, preto nesmie byť žiadneho rozdielu ani v ich právach a povinnostiach. To ale nebude do tých čias, kým všetky školy nebudú odcirkevnené. Pán prezident republiky už predošlej vláde povedal, že jej program je odcirkevnie škôl, terajšej vláde tiež povedal, že jej programom je program vlády predošlej, preto spytujem sa pána ministra školstva, kedy mieni Národnému shromaždeniu predložiť návrh zákona na zoštátnenie a odcirkevnenie škôl.

Slávny senát snáď povie, že to bude nová ťarcha pre štát. A já odpovedám, vážený senáte, že to už bude ťarcha nepatrná. Republika už dnes viac ako v 3/4 - opakujem - v 3/4 - udržiava školy cirkevné, nech tedy doloží ešte tú, ani neúplnú 1/4, a budeme mať obecnú školu jednotnú jednoliatú, ktorá bude slobodná od každého cudzieho vlivu a bude nám vychovávať dobrých a povedomých republikánovi.

Otázkou je ešte, ako vykonať odcirkevnenie, iným slovom zoštátnenie škôl a ako môžu prijať cirkvi zákon o tomto zoštátnení.

V bývalom Uhorsku, vážený senáte, štátna škola, opakujem v bývalom Uhorsku znamenala stroj na maďarizovanie a ohlupovanie nemaďarských detí, preto sa jej nemaďarské národy tak veľmi bály. Dnešná štátna škola v republike československej znamená napredovanie kultúry a to ešte aj v krajoch maďarských, lebo naši maďarskí spoluobčania sú tiež o tom presvedčení, že v maďarských obciach bude naukusdelnou rečou, reč materinská, tedy: maďarčina. - V duchovnom ohľade tedy nemajú sa dnes čo báť štátnej školy ani Slováci, ani Neslováci, lebo všade sa bude vyučovať v materinskej reči.

Vážnejšou otázkou je otázka hmotná, t. j. že kto bude znášať osobný a vecný náklad. A ku tejto otázke priložíme ešte inú, t. j. čím záujmom je v prvom rade vzdelanosť štátnych občanov. Ľahká odpoveď, vážený senáte. Je to rozhodne záujmom štátu, a keď je tak, tedy celý osobný a vecný náklad na štátne školy nesie štát, a zadováži si ho štátnymi daňami.

Ak by či osobný, či vecný náklad na štátne školy moly znášať obce, to by sa ony iste zoprely zoštátneniu. Žiadna cirkev nemôže byť ani zásadne proti zoštátneniu škôl; viem to z vlastnej praxi, keď ku mne, ako školskému inšpektorovi, prichádzajú celé deputácie obcí, žiadajúc zoštátnenie svojich cirkevných škôl. Ani katolícky ľud sa nebojí tohoto zoštátnenia a kto to predsa tvrdí, ten povedome zavádza. Proti zoštátneniu agitujú len katolícki farári, ktorý sa boja, že sa im učiteľstvo vyšmikne z rúk a že nebudú mať komu rozkazovať. Ak sa tedy vláda nebojí väčšmi Hlinkovcov, poťažne ak týchto nerešpektuje väčšmi ako vôľu prezidenta republiky, tak nech čím prv predostre návrh zákona na všeobecné zoštátnenie školstva. Ale do tých čias vážený senáte, kým sa vykoná všeobecné zoštátnenie školstva, nech vláda predostre okamžite návrh zákona, podľa ktorého sú cirkvi povinné dať svojim učiteľom taký plat, aký ho majú dnes štátni učitelia.

Ale, vážený, senáte, poneváč viem, že i na prípad vynesenia takéhoto zákon, cirkve dlho budú oddiaľovať jeho splnenie, a poneváč viem, že tú slovenskú iskru, ktorá i po dusení maďarizáciou u nás ostala, udržali len hrdinskí sebaobetaví slovenskí, hlavne však evanjelickí, cirkevní, tedy neštátni učitelia, za čo posiaľ nikým a ničím neboli odmenení, prosím pána ministra školstva, aby hneď predložil návrh zákona, ktorým sa predlžuje platnosť nariadenia vlády zo dňa 7. dubňa 1920, č. 225 Sb. z. a n. o úprave hmotných pomerov učiteľstva škôl občianskych a obecných na Slovensku, na koľko používajú štátnej podpory v smysle dosavadných platných uhorských zákonov až do tej doby, kým sa nevykoná všeobecné zoštátnenie obecného školstva.

Slávny senáte, vláda vyhlásila ústami pána ministerského predsedu, že chce venovať slovenskému školstvu v každom ohľade zvláštnu pozornosť, tedy školám všetkých kategorií. Pri tej príležitosti spomínam i na okolnosť, že v nedostatku kvalifikovaných stredoškolských síl na Slovensko boli poslaní profesori z Čech a Moravy. Mnohí z nich v dôsledku svojich ideálov, totiž pracovať na Slovensku v škole i mimo školu, pomáhať odmaďarčovať nielen školstvo, ale i zmaďarizovanú slovenskú inteligenciu, sa už zapracovali a pomalu sa poslovenčujú. Výsledok ich práce je úctyhodný. Oni ako prví priekopníci kultúry, ako prví legionári ducha zasluhujú tiež, aby ich práce bola odmenená. A ako chce vláda odmeniť prácu týchto vytrvalých školských pracovníkov, ktorých činnosť sa vzťahuje na intenzívnu prácu prednáškovú, vzdelavateľskú a kultúrnu mimo školských siení?

Vážený senáte, pred prvým augustom 1920 vo všetkých kategoriách úradníckych boli menovaní českí a slovenskí úradníci na systemizované miesta za istých hmotných výhod, a to v jádre: Povýšenie nielen platové, ale i efektne o jednu triedu hodnostnú a dve platové stupnice, a po dobu jednoho roku slovenský prídavok, ktorého výška je stanovená výnosom ministerskej rady zo dňa 27. júla 1920: po 4 mesiace po 900, 2 mesiace po 600 a 6 mesiacov po 300 K, u slobodných polovicu. A čo urobila alebo urobiť chce vláda, ktorá venuje slovenskému školstvu najväčšiu pozornosť, s kategóriou definitívne menovaných profesorov na Slovensku? Podľa práva a spravedlnosti profesori vradení do skupiny A majú pri definitívnom vymenovaní na Slovensko snáď to isté právo, snáď tie isté výhody, ktoré sa dostanú zamestnancom skupiny B (tedy poštovným úradníkom, železničiarom a lesným úradníkom). Čo chce vláda, vážený senáte? nástupcovi slovenských profesorov, drovi Václavovi Vávrovi z kremnickej reálky povedala ústami ministerského miestotajomníka dra Povolného, že tak zvaného slovenského prídavku sa definitívne menovaným profesorom nedostane, len povýšenie o jednu triedu a jeden alebo dva platové stopne, že suplentom a dočasným profesorom a profesorom ad personam dočasne prikázaným sa nedostane zvláštnych príplatkov, že profesori ad personam majú byť i proti svojej vôli definitívne vymenovaní.

Následok toho bol, že zvlášte suplenti, ktorých je na Slovensku 60%, následkom mizerného platu by museli odísť, že u profesorov definitívnych by musela nastať naprostá nechuť k školskej a mimoškolskej práci.

Je si vláda vedomá, že takým krikľavým rozporom ubila a zničila by slovenské stredné školstvo, keby slovenským profesorom nedala to, čo dala druhým kategoriam úradníckym? Nech vláda zruší neblahý termín 1. srpňa a menuje profesorov s platnosťou pred 1. srpňom, lebo o konkurzy boly do 15. červňa, ale vinou centrálnych úradov nebolo menovanie hotové do 1. srpňa 1920. Vláda nech umožní suplentom na stredných školách slovenských život a krikľavú hmotnú nespravednosť u profesorov na Slovensku nech ihneď napraví. Veď ich úctyhodné a obetavé účinkovanie je mi známe v mnohých a mnohých prípadoch z vlastnej zkúsenosti.

A ešte niečo k vládneme prejavu. Nenachádzam v ňom nič, o čom by sa vláda osvedčila, že chce Slovensko poslovenčiť. Nedivte sa, prosím, dámy a páni, že používam tohoto výrazu. Áno, Slovensko je ešte neslovenské. Stojí síce pod slovenskou, poťažmo československou správou, ale ešte ho treba poslovenčiť. Naša veľkodušnosť, s akou sme sa po prevrate chovali k bývalým maďarským úradníkom, či už administratívnym či súdcovským, ktorých sme prijali do služieb republiky, sa teraz na nás mstí. Prijali sme do svojich služieb i zkostnatelých Maďarónov, keď len vykonali sľub verností. Oni ho vykonali len preto, aby neostali bez chleba, ale s tým rozhodnutím, že ho nikdy nedodržia. A keď videl, že ruka vlády je veľmi hladká, mäkká a ľahká a odená v rukavičku, stávali sa vždy smelejšími, a už nie skryte, ale zjavne vystrčili svoje maďarské rožky. A dnes už môžeme i v novinách čítať, že i v úradných hodinách, pni úradnom pojednávaní v čisto slovenských mestách užívajú reč maďarskú. Tu nech ukáže vláda silnú ruku. Niekoľko takých úradníkov si dovolím podať, vážený senáte, majú ich na svedomí i mnohí svedomití rodilí slovenskí národovci, ktorí rodilým Maďarom pomohli k vôli rodinným záujmom k verejným úradom.

Veľmi dobrým prostriedkom k poslovenčeniu Slovenská zdálo sa vysielanie úradníkov českých na Slovensko ako učiteľov, profesorov, sudcov, administratívnych úradníkov a vojska, Ale žal Bohu nádeje sa úplne nesplnily. Najlepšie sa ukázali v poslovenčovaní Slovenska učitelia, profesori (až na malé výjimky) a sudcovia. Naši obyčajní českí vojačikovia snáď bez výjimky konajú dobrú misiu u nášho pospolitého ľudu. Keby to isté konali i páni dôstojníci u slovenskej, ale zmaďarčilej inteligencie (ač i tu nachádzame veľmi krásne príklady), tak bysme si dnes stáli už o mnoho lepšie. Ale veľmi mnohí páni dôstojníci zabúdajú na Slovensku, že ich úlohou je odmaďarčovať Slovensko a utvrdzovať slovenskú inteligenciu v národnom vedomí. Mnohé príklady vypravujú mi sami naši vojaci a sám som mal často príležitosť pozorovať, že mladí páni dôstojníci hovorili so svojimi holubicami po nemecky, ba k vôli ním lámali i maďarčinu, treba že slečny vedely dobre po slovensky.

Čo na to odpovie pán minister národnej obrany, keď mu spomeniem, že istý český mladý dôstojník nechce s jednou slovenskou dámou hovoriť slovensky poťažmo česky a povedal jej, že ho ani nenapadne, aby sa slovensky učil, že to nepotrebuje, keď Slovensko už to dlho nepotrvá, lebo Nemci nedopustia, aby Slovensko zostalo takým, akým dnes je. Od patričnej dámy, slávny senáte, viem len toľko, že ten dôstojník je v Sučanoch v trenčianskej župe, kde je pridelený zásobovaciemu oddeleniu. Jeho mena neviem.

Prosím vládu, aby svoje zraky mala stále upiaté na Slovensko a aby medzi Slovákmi a Čechmi nastal čím skôr úprimný bratský pomer, ktorý bude mať za následok upevnenie našich vzťahov na Slovensku. Aby Horthyho agenti mali u nás čím ďalej, tým menej pôdy, nech sa snažia všetci českí úradníci, meškajúci na Slovensku, aby Slovákov čo najlepšie presvedčili o svojom nezištnom obetovaní sa Slovensku, aby sa nad Slovákov nepovyšovali a aby sa nestaly také prípady, že český úradník nadá nášmu človekovi do sprostých Slovákov. Aby sa nestalo to, že podriadený úradník nechce poslúchať nadriadeného jemu Slováka.

Bratia Česi na Slovensko vyslaní len tak dokážu, že na Slovensko prišli preto, aby nám pomáhali a poslúžili svojou dobrou radou, keď na svojich miestach nebudú sa nad Slovákovu povyšovať a nadsadzovať.

Slovák nenie sprostý, naopak je prírodou veľmi nadaný, ale je veľmi citlivý a nezaslúženú urážku ťažko nesie.

Že sú takéto prípady na Slovensku, ba i v Prahe dosť časté, dokázal v klubu mojej strany i jeden český senátor, ktorý pripomínal, že si české úrady v Prahe delajú zo slovenských poslancovi legraci. Ostatne nás to ani tak veľmi neprekvapuje, poněváč stáva sa to i českým poslancom a senátorom. Najlepšie to dokazuje prípad sen. Ecksteinovej, ktorú sám pán minister Průša tak negalantne odbyl.

S prianím, aby medzi Čechmi a Slovákmi nastalo úplné porozumenie a uprímny bratský, priateľský pomer k obapolnému šťastiu a blahu našej československej republiky. Tým končím svoju reč. (Potlesk.)