Avšak je tu ešte iná príčina, ktorá jestvuje nielen u nás, ale vo všetkých ostatných europských štátoch, a táto záleží v tom, že tento dnes ešte jestvujúci kapitalistický system bojí sa sám o seba. Bojí sa sociálnej revolúcie a preto vo svojom strachu pripravuje sa k obrane svojich záujmov, vydržuje armády v pohotovosti, zbrojí, obkľučuje sa veľkým počtom četníctva a policie, avšak nie tak, ako vypovedáte, zo záujmov nacionalistických, lež cieľom obhájenia moci buržoasie.

Vy, pane sen. Böhm, hovorili ste o vojenskej výchove, rešp. o výchove mládeže k úkolom vojenským. Odsúdili ste to, a ja prehlašujem - ač nemáme stejné politické názory, - že tiež my socialisti všemožne protestujeme proti tomu, aby naša mládež spútaná bola okovami vojenskej dresúry, predvojenskej výchovy. Protestujeme proti tomu, aby športu, náležitej a racionálnej telesnej výchove boly vytýčené medze a aby buržoazie a byrokracia shora obmedzovala a ovlivňovala voľnú duševnú i telesnú výchovu mládeže.

Proti návrhu zákona o predbežnej vojenskej výchove však neprotestujeme z tej príčiny, z ktorej pán sen. Böhm, lež preto, lebo my socialisti nechceme na mládež, vychovávanú slobodne, uvaliť dresúru, a nedovolíme, aby táto mládež po spósobe Hittlerovcov a podľa príkladu hakenkrajclérských a leventovských organizácií postavená bola do služieb cieľov reakcionárskych. To je ten dôvod, že sme proti takejto výchove a takejto vnútenej dresúre mládeže. Z tejto príčiny a preto, že náš socialistický program chceme na každom poli presadiť, požadovali sme a požadujeme skrátenie sľúžobnej doby vojenskej na 12 mesiacov. (Sen. Böhm /mad'arsky/: My sme to už dávno požadovali!) Možná, že primát máte Vy, avšak vzpomente si na to, pane senátor, že už i pred vojnou najvyššou metou socialistického programu bolo to, čo sme my vytýčili.Snížeňím vojenskej slúžobnej doby a to snáď uznajú i maďarskí zástupcovia opozicie veru do veľkej miery by sme mohli zmierniť vojenské bremená a mohli by sme sa sprostiť najmenej jednej štvrtiny 1.500 milionových vojenských výdavkov, čoho by sa mohlo použiť k príslušným účelom sociálnym a kultúrnym.

Hovoríme-li o administratíve, museli by sme Slovensku a Podkarpatskej Rusi venovať po tejto stránke zvláštnu kapitolu. Tam na východe, ďaleko od Prahy, zavládly na poli adminstratívy akési docela zvláštne pomery, ktoré vy Česi ani nepochopíte. Sme od vás ďaleko, duch slobody až k nám nepreniká, ruka pomoci k nám nedosiahne v miere, ako by sme to od vás právom očakávali.

Je tomu, ctený senát, tak, že tam na východe, na Slovensku a Podkarpatskej Rusi, presýtené sú úrady, zvlášte úrady administratívné, politikou. Predným a najdôležitejším by bolo, aby sme tomuto zlu odpomohli tak, že by sme tieto administrativné úrady odpolitizovali. Dochádza k tomu, že žiadosti chudobných ľudí povaľujú sa u zemského úradu užhorodského celé roky, nemožno s nimi hnúť v zaprášených bednách, v zásuvkách referentov a je tomu tak preto, lebo politické strany pôsobia vlivom na administratívnych úradníkov.

Tamojšia naša administratíva je v dôsledku vlivu politických strán drahá a pomalá, tých vela žiadostí, veľa urgencií a právnych pomocí stojí mnoho peňazí.

Musím sa o týchto pravdách tuná zmieniť, nesmiemich zatajovat, veď i vy pocitújete ťažkú pliagu byrokratizmu. Tážem sa, či by tu nebolo dajakej odpomoci, ktorou by sme mohli byť my, Slovensko a Podkarpatská Rus, obdarovaní? Tamojší obecní notári, tamojší okresní náčelníci, žial i to musím tu úprimne uviest, stonajú pod kliatbou tohoto byrokratizmu, nemôžu sa pohybovať tak, aby s obecenstvom pestovali priamé styky.

Je na dennom poriadku, že ubohý sedliak vrchovinský predvolaný je pre prostú krádež dreva alebo pre prostú vec priestupkovú do mesta na 50 az 100 km ďalekého a musí už dva dni napred vydať sa pešky na cestu, aby sa včas dostal k preličeniu. Vhodí do torby jednu cibulu, kus suchého chleba a za veľkého duševného utrpenia a s veľkým strachom ide, ubiera sa ta, kde sa má zodpovedať z toho, že sa odvážil nasbierať si v štátnom lese niekoľko suchých konárov.

Ale čo sa stane, keď ta za dva dni dojde a zodpovedá sa za svoj >velký zločin

Súdim, že keby naši obecní notári sprostení boli prác súkromných, keby im bolo dožičané viac času, aby pestovali s ľudom priamé styky, keby im bolo dané právo, aby menšie administratívné veci mohli priamo vybavovať s vrchovinskými sedliaky im podriadenými a s malými existenciami, dostali by sme sa o veľa napred.

Netvrdím, že ruská bolševická administratíva bola by nejako zázračná, nejako veľkolepá, ale videl som niečo, čo má obrovský psychologický dosah. Ja sám, keď som tam bol, videl som, že ruskí velikáni v Kremle práve tak sú obklopení svojimi ľudmi, vojakmi rudej armády, vyzvedačmi tajnej policie, práve tak sú hermeticky izolovaní od prostého ĺudu, ako v západoevropských moderných štátoch byrokratických, avšak je v Rusku niečo, čo mňa prekvapilo a dojalo. Prišiel-li za cárskej vlády ruský sedliak do Moskvy alebo Petrohradu, mohol svoju malu epištolku vhodiť do koša pripevneného na múr cárskeho paláca a potom odišiel uspokojený, že jeho sťažnosť dostane sa k cárovi. Je síce pravda, že obsah koša nedostal sa k cárovi, avšak ruský sedliak sa domnieval, že svoju sťažnosť predniesol, a nedostavila-li sa náprava, myslel si, že baťuška práve nemá času zaoberat sa s jeho sťažnosťou. Avšak v tomto presvedčení žil a celé roky čakal a v tomto povedomí i zomrel.

Na miesto tohoto koša je zavedená v ruskej administratíve boľševickej ustanovizeň, ktorá ruským pomerom práve vyhovuje a ktorá je z ruských pomerov odvodená. Je to administratívna ustanovizeň Kalininova. V Moskve je istá mohutná, veľká budova, kde sa sústreďujú sťažnosti zo všetkých oblastí zeme a žiadosti ruských sedliakov, a podivným spôsobom prešlo do verejnej mienky to, že má-li niekto nesnádzu, ktorej nikto nemôže odpomôcť, tu Kalinin vždy pomôže. Sedliak vojde a vidí, že ho poukážu na príslušné miesto, kde vôči sebe spatrí svojich krajanov, je tam, kto mu porozumie, kto ho ukľudní a na správnu cestu uvedie. Agenda tejto ustanovizne stále sa zväčšovala a i keď nezažehná každé zlo a nevyhovie každej sťažnosti, veľmi prospešne a do veľkej miery poslúži ukľudneniu. My samozrejme za našich pomerov takúto inštitúciu uskutočniť nemôžeme, avšak predsa by sme sa mohli akýmsi spôsobom tejto forme priblížiť.

Povedá sa, že četníctvo a policia značí v našej vnútornej politike príliš veľkú moc. Móže urobiť opatrenia, ktore sú príliš silné a veru niekedy vzbudzujú i strach. Nelzä sa tomu diviť, lebo u ľudu táto ustanovizeň nie je obľúbená, ale i tu by sa malo na vec pozerať tak, a to znova povedám ako socialista, - že my tohoto četnictva, tejto policie a vydržovania tejto ustanovizne v dnešnej jej forme nepotrebujeme. Tejto ustanovizne potrebuje zasa len spoločenstvo kapitalistické k obrane svojich záujmov voči masám, ktoré tento spoločenský riad ohrožujú.

Rovnako tak musím učiniť predmetom sťažnosti i to, že snáď len v dósledku nedostatku náležitej kontroly a dozoru a následkom pomalosti dochádza ku krivdám a prehmatom, ktoré veru musíme pripísať na vrub policie a četníctva. Treba zvyšovať úroveň týchto inštitúcií, chceme-li, aby sa ony priblížily k ľudu, chceme-li, aby ľud nechovaľ tak veľkú nedôveru voči týmto inštitúciám.

Musím však tvrdiť, že tu je veľa galíb. V poslednej dobe stalo sa v Košiciach, že na policii boli vyslýchaní a bití obžalovaní. Istú živnostenskú robotníčku 45 rokov starú odviedli policajti na policiu a tom veru zle s ňou nakladali, k čomu by v kultúrnom štáte povzneseného ducha nesmelo dochádzať. Nesmie sa dovoliť, aby sa táto prax ustálila a stupňovala. Celá vec by snáď ani nebola vyšla na svetlo, keby ženu tú náhodou neboli zbili tak, že musela do nemocnice, kde už 15 dní leží vážne nemocná. Súdim, že pán minister vnútra Slávik bol by povinen učinit po tejto stránke vhodné energické opatrenia, dať verejnosti zadosťučinenie a nabudúce zaviesť v tomto ohľade náležité opatrenia a náležitú kontrolu.

Kresťansko sociálna strana maďarská v rozprave o rezorte vnútra len jediným slovom zmienila sa tuná v otázke štátneho občianstva. Len tak letmo, ako o nejakej veci vedlajšej, ako keby táto otázka nebola vecou srdca maďarského obyvateľstva, maďarskej menšiny.

Po tejto stránke môžem hovorit len hlasom roztrpčenia, lebo akokoľvek sme tomu chceli my socialisti, akokoľvek sme forsírovali túto otázku, akokoľvek sľuboval minister vnútra, pán Slávik, že vec štátneho občianstva vyrieši tuná v ceste zákonodarnej, vhodným spôsobom a zákonite, k tomu ani do dneška ešte nedošlo. Márne, nám sa vidí, že proti nám stoja vyššie mocnosti, nám sa vidí, že tento kordon nebudeme môc prelomit, je tu akýsi neviditeľný múr ktorý nemôžeme odbúrať.

Očakávame od ministra vnútra, Slávika, že konec koncov už raz svoj sľub splní, očakávame, že sa vytasí s návrhom zákona, ktorý je vecou našou, jejž nevyriešenosť pôsobí nám veľké krivdy. Bez štátneho občianstva nemôžu ľudia žiť, nemôžu sa dostať k miestu, k penzii, invalidnej rente, nemôžu svoje deti za školiť, ba nemôžu ani zomrieť, lebo všade musia tieto dokumenty predkládať. Úfa me, že tieto krivdy budú čo najskôr odčinené a že pán minister vnútra v dobe čo najkratšej splní svoj sľub a príjde s návrhom zákona o štátnom občianstve.

Sú sťažnosti, že daňové nedoplatky sú enormne veľke, že vraj nezaplatené dane sahajú dno už až do 6 miliard a že tieto daňové nedoplatky už ani nemožno vydobyť. Pozreme-li na tieto dane, vidíme, že sú nedoplatky 8 až 10 rokov staré a že práve pre pomalosť vymáhania staly sa obrovské sumy dávky z majetku a iných druhov daní naprosto nedobytnými. Tieto nedobytné daňové obnosy teraz vymáhať na malých existenciách, avšak to sa dá urobiť len tak, položia-li ruku úplne na to malé imanie, ktoré majú k dišpozicii. Toto vystupňované berné vymáhanie má potom v zápätí ťažké následky. Tak na pr. v Baldovciach je na každý deň vypísané 150 až 200 berných dražieb proti chudobným drobným ľuďom, sedliakom, ktorí by platili, keď by mohli, ale žial, nevládnu ani obnosom, ktorý by im vystačil k zabezpečeniu vlastnej výživy.

Nie však za tento koniec mala by sa vec chytiť, nemalo by sa forsírovať vymáhanie týchto malých daní, lež vec by sa mala obrátiť a bolo by treba ruku položiť na veľké dôchodky, na tie veľké podniky, ktoré ešte i dnes, v dobe krízy, zarábajú miliony, na tie veľké dôchodky, ktoré sú v tresoroch bánk, bolo by treba zdaniť horentné riaditeľské platy, ktoré idú ročne do milionov a dnes len z polo vice alebo vôbec nie sú priznané.

U týchto by bolo treba vymáhanie daní forsírovať, lebo vtedy uľavilo by sa maloobčanovi, malorobotníkovi a pracujúcemu ľudu. Peniaze by sa objavily, by ich dosť na kultúrne a sociálne inštitúcie a nám by nebolo treba vyčítať, že my socialisti sme idealisti a fantasti, požadujeme-li v rámci dnešného raz počtu väčšie sumy na účele sociálne a kultúrne. (Sen. Kianička [mad'arsky] Bolo by treba zdaniť i dôchodky veľkoadvakátov!) Veľmi správne, veď ja ani týchto nevynímam. Práve tak musia byť zdanené, ako ostatné veľké dôchodky.

Prizvukuje sa zásada sporivosti, nielen u nás, ale všade na svete. Sporiť chcú v Nemecku, Anglicku, Maďarsku, i u nás. Sporiť chcú preto, aby z usporených obnosov sohnali úhradu potrebnú pre rozpočet, avšak i tu so sporivosťou špatne počínajú, lebo so sporením nemá by začaté na malých existenciách, nie drobným existenciám treba odnímať to, čoho k živobytiu potrebujú. Sporiť treba na drahom a ťažkopádnom zariadení administratívy, sporiť treba tam, kde je zbytočný prepych, ale nesmie sa sporiť na málo platenom robotníkovi a malom úradníkovi, lebo takáto sporivosť sa sama na sebe vymstí. Pracujúci ľud živí sa zo svojho zárobku, za dnešných pomerov nemôže odložiť a utratí v nákupe všetky svoje zárobky.

Stlačíme-li malého robotníka, malého úradníka, odojmeme-li mu to, čoho nezbytne potrebuje, aby mohol nakupovať, zastavíme proces obehu a tým potlačíme cirkuláciu, ktorá je medzi výrobou a spotrebou, čím výrobný aparát octne sa v kríze ešte väčšej a kríza bude prehlbená. Treba tedy poskytnúť viac spotrebiteľovi, treba mu umožniť, aby mohol kupovať, treba preň tvoriť pracovné a zárobkové príležitosti. Na to možno i treba obetovať peniaze, na to možno robiť investície, lebo takéto obeti a investície prinesú svoje prirodzené ovocie.

Tunajší representanti kresťansko sociálnej strany maďarskej si sťažovali, že vláda nepečuje náležite o zveľaďovanie kultúry maďarskej. Sťažovali si, že vláda nepečuje patrične o to, aby maďarská mládež, ktorá sa chce vzdelávať, mala k dišpozicii dostatočný počet maďarských škôl, maďarských učiteľských ústavov, maďarských stredných škól, ba i maďarských vysokých škôl.

Musím však vysloviť a to i Vy pánovia musíte uznať, že od tých čias, čo stojí Dérer v čele ministerstva školstva, sa vec táto radikálne zmenila. Na tomto poli lzä pozorovať taký pokrok, ktorý svrchovane odpovedá socialistickému smyšľaniu ministra Dérera a jeho snahe po zvyšovaní všeobecnej kultúrnej úrovne. Po tejto stránke môžme zaznamenávať postupný pokrok, a ste-li Vy nepredpojatí, bude videť, že školský a kultúrny plán, vypracovaný ministrom Dérerom bude môcť práva tunajších národností vo svrchovanej miere uspokojiť. Týmto snahám však nesmie sa už predom s antipatiou vychádzať v ústrety a ani Vy sa nesmiete uzatvárať pred kooperativou, Vy nesmiete vždy len kritizovať a sťažovať si na krivdy a prichádzať len s tou starou maďarskou, t. zv. gravaminóznou politikou. O veľa lepšie by bolo, keby ste sa zúčastnili práce skutkami a návrhami, aspoň by sme od Vás mali určité poučenia, ako zamýšľate tieto otázky riesiť.

Ja Vás o to žiadam, lebo vo vašich včerajšich rečiach nevedeli ste dať ani jednu poučku, ani jedno vysvetlenie, čo by dokazovalo, že sa chcete činne zúčastniť otázok kultúrnej práce a vzdelávania našej mládeže. Nesmýlim sa, tvrdím-li, že k tomu Vy vôbec nie ste schopní.

Je vecou veľmi zaujímavou a to ani Vy nemôžete poprieť, že tie čiročiste maďarské kraje, kde sú len maďarské ľudové školy, kde tedy vyučuje sa len maďarsky, na pr. Bodrožská Streda, so motor, že obyvatelia týchto maďar ských obcí práve preto, lebo majú túhu po kultúre, lebo chcú sa učiť a duševne včleniť sa do dnešnej doby, podávajú žiadosti u ministerstva, aby pre nich zriadená bola i slovenská ľudová škola. (Sen. Böhm /mad'arsky/: To bolo dosiahnuté len propagandou, žiadali o to len na nátlak notárov!) Prepáčte, k tomu my nepotrebujeme propagandy. Pochoďte tam len tie kraje. Rozhliadnite sa po týchto maďarských dedinách, zaujímajte sa a budete videť, že oni sami príjdu a rieknu: maďarsky vieme, maďarsky rozumieme, chceme rozumeť i slovensky, chceme rozumeť jazyku tohoto štátu a chceme sa priblížiť k jazyku ostatného obyvatelstva republiky. Nesledujú tedy politiku izolácie, nesledujú politiku gravaminóznu, v teto otázke nesledujú Vás, lež počínajú si proti Vašej vôli.

Nemóžem naozaj chápať, aké nemožne stanovisko zaujímate Vy v otázke práve ustanovenej Maďarskej vedeckej spoločnosti. Pán sen. Grosschmid povedal, že vysoko si váži tohoto šlechetného daru pána prezidenta, že vysoko si oceňujete tento šľachetný čin pána prezidenta, že si pomyslel na ľud maďarský a že ho prekvapil týmto šlachetným darom. Z toho všeho však nevyvodzuje pán senátor dôsledok ten, aby ukázal, že on i jeho strana majú záujem na tejto inštitúcii, nehovorí o tom, že v tejto inštitúcii chceme pracovať, že túto inštitúciu chceme podporovať, aby sme ju učinili veľkou, šlachetnou a spôsobilou k dosaženiu jej cieľov.

Naproti tomu pán sen. Grosschmid povedá, že sa zdržime opodiaľ tejto inštitúcie, že zaujmeme vyčkávacie stanovisko voči Maďarskej vedeckej spoločnosti. My vyčkáme, čo s ňou bude, a zatým sa nevyslovíme.

Nuž prepáč, vážený senát: kto tvrdí o sebe, že on zastupuje maďarský ľud, takéto stanovisko nesmie zaujať. On sa musí rozhodmíť, či k tomuto ústavu pri stúpi, alebo či sa od neho odvráti. Je to obojetná politika, ktorú za žiadnych okolností akceptovať nemôžeme. Takto už chápeme, že na zahajovaciu slávnosť nedostavil sa ani jeden reprezentant maďarskej politiky opozičnej, demonštrovali svojou neprítomnosťou, ako by chceli vyjadrit, že túto ustanovizeň už vopred neschvaľujú a že šľachetné intencie pána prezidenta nehonorujú. (Sen. Böhm /maďarsky/: Je vonkoncom zpolitizovaná!) Nie to Vás bolí! Za vecou skrýva sa niečo docela ine, poviem Vám to úprimne, čo Vás bolí! (Sen. Böhm /maďarsky/: Je z toho asyl pre politických emigrantov!) Sú tam členovia i z Vašich radov, sú tam i zástupcovia oprágai Magyar Hirlap-u<, >Kazinczy-társaság-u< a ostatných Vámi vydržovaných inštitúcií, len Vy politikovia nechcete k nej pristúpiť!

A poviem Vám, prečo. Preto, lebo Vy v tom momente, ako ste dostali od pána prezidenta rejpubliky takúto velkolepú, šľachetní kultúrnu ustanovizeň - v tom momente stratili ste pôdu pod nohama, na ktorej ste sa pohybovali, a teraz nemáte čím agitovať. Dosiaĺ bolo možno využiť k účelom agitačným, že Maďarstvo nemá kultúrnej ustanovizne, kde by mohlo svoju kultúru obrábať a zveľaďovať, dosiaľ mohli ste ukazovať na kultúrné rany, ale teraz Vás bolí, že teraz už nemôžete poukazovať v cudzine na to, že v tomto štáte sú maďarské kultúrné hodnoty zanedbávané, lebo veď vám cudzina vytkne a povie, že pán prezident republiky štatuoval taký príklad, ktorý Vám zbortil všetky vaše agitačné argumenty! (Sen. Böhm /maďarsky/: Je to založené na pólitickej propagande, je to v celku asyl politických bežencov!)

Ráčte prepáčiť, pán prezident nedá na propagačné účele ani haliera - nie že milion korún. Proti tomu sa čo najroz hodnejšie ohradzujem. Je to nemožné nazeranie a svedčí o Vás, Vašom politickom smýšlaní a o celej Vaše mentalite!

Ctený senát! Včera za reči pána sen. Grosschmida počul, som s Vašej strany istý výkrik, že ja hovorím za peniaze, že som určitým záujmom viazaný k stanovisku, ktoré zaujímam, a riekol niekto i to, že som človek zaplatený, ktorého strany socialistické najali k tomu, aby som takto hovoril. Neviem, kto to tvrdil, ale jeho výrok je najpodlejším utrhaním na cti. Je to utrhaním na cti, ktoré i medzi týmito pomluvami je posledné, na čo sa nedá ani odpovedať. Ja neprevádzam politiku obojetnú, ja vyslovím tu v senáte, čo nás bolí, nač si sťažujeme, žiadam, rozhodne požadujem nápravu, ale obojetnú politiku nerobim. Som socialistom a i keď podpisujem režim, ktorý sa teraz prevádza, činím tak čistým a kľudným svedomím, lebo dnes očakávam, z toho pre robotníctvo možnosti živobytia. Ja tu pracujem jedine a výlučne v záujme robotníctva. Uvidíme, kto má pravdu, či ja, a či pán sen. Böhm. (Sen. Böhm: I to je len propaganda!) Mňa Vašima výkriky nerozrušíte! Ja na každú Vašu otázku, na každé Vaše slovo a na každé Vaše upodozrievanie odpoviem. Nesledujem Vás na poli, na ktorom sa pohybujete Vy, keď konáte Vaše agitačné práce. Na jednej takejto ceste sotkal som sa s ľudmi pána sen. Füssyho. Na maďarských vidiekoch agitovali tak, že si natiahli gäte s červeno bielozelenou stužkou, rozmarínový klobúk a gombíkovú vestu pána sen. Füssyho. Z výkladu hovorili k maďarskej sedliackej triede, bili a v prsia, že vraj ajhľa, akí sme my Maďari.

Akonáhle však títo páni zanechali maďarské vidieky Medzibodrožie a Žitný ostrov a za agitačnej cesty dostali sa v kraje slovenské, po ceste sa preobliekli, zhodili so seba tú vestu a červenobielo zelené gäte a na slovenských vidiekoch objavili sa už v národných krojoch slovenských. Kým v Medzibodroží vydávali sa za dobrých Maďarov, a bili sa v prsia, že zastupujú len záujmy maďarské, dotiaľ v okolí Žiliny a Turč. Sv. Martina už nebolo možno s tým argumentovať, a tu už povedali: hľaďte, akí dobrí Slováci sme my! Takáto je Vaša čierna politika, tak obojetní ste Vy, to je pravá tvár kresťansko sociálnej strany a tú treba pred každým odhaliť, kto Vás chce sledovať.

Ja som Vám osobne nikdy neubližoval, ale kritizoval som Vaše skutky. Bolí-li Vás to, móžte mňa napadať i v mojej osobe, avšak moje skutky mňa voči Vám vždycky ospravedlnia.

Vážený senát! Sme napadaní i preto, lebo terez, v dnešných tiesnivých, kritických dobách, v ktorých nemóže a nesmie byť obetované ešte viac peňazí na podporovanie našich sociálnych inštitúcií, požadujeme pre nejnovšie, značné príspevky. Napadajú pána ministra Czecha a povedajú, že pán minister zabúda, že tiež ostatné triedy majú nedostatok, a povedajú, že tu odníma úhradu triedam ostatným, aby ju obrátil v prospech sociálných inštitúcií robotníckych. Hrozne chybujú tí, čo to tvrdia, labo tu neide o nič iné ako o to, že treba prispeť pomocou, tej najopustenejšej triede v tejto ťažkej a kritickej dobe hospodárskej.Veď budú-li občianske triedy dlho sotrvávať v odpore, aby sme delníckej triede pomohli, aby sme nezamestnaných v stupňovanej miere podporovali, aby sme pre nich tvorili pracovné príležitosti, aby sme zaviedli poistenie pre prípad nezamestnanosti, - tým spášu atentát proti štátu a sebavraždu na sebe, lebo nechcú poznať a chápať nebezpečie, ktoré hrozí štátu a celej občianskej spoločnosti so strany más hladných a nezamestnaných.

To nemá byť vyhrôžka, ale je to čisté a jasné predvídanie a rozpoznanie vecí a skutočností, a práve preto dôťklivo varujem strany občianske, aby týmto našim návrhom a rezolúciám už i z tohoto dôvodu neodporovaly, ale aby ich bezpodmienečne schválily.

Ešte len niekoľko slov k tomu, že naša justicia na poli exekučnom niekde viazne. Vynášame veľkolepé zákony, ktoré vyhovujúc dnešným dobám sú na kultúrnej úrovni západoeuropskej, ba ju ešte v určitom ohľade prevyšujú. Čo sú však naplat naše dobré zákony, keď tieto zákony vznešeného ducha vonku, vo skutočnosti, zvlášte u nás na Slovensku a v Podkarpatskej Rusi nemožno prevádzať tak, ako by si toho vyžadoval duch zákona.

Naše jednanie a praxa súdov je pomalé a zaostalé. Obrovský počet neobsadených sudcovských miest máme, lebo nie sme vstave ich obsadiť. Sudcovia sú preťažení, veci ležia po celé roky nevybavené a tak obecenstvo, odkázané na súdnictvo, nemôže sa dostať k svojmu právu. Tento stav je tým nepríjemnejší, obo v poslednej dobe súdnictvo sa zdra žilo, tak že človek, vyhldávajúci svoje právo, dopláca nielen časom, ale i peniazmi.

Tieto pomery musia byť nezbytne zme nené. Tu sa nesmie sporiť, lebo záujem prisluhovania spravedilnosti ide nado všetky peniaze a poneváč bez toho ne budeme môcť udržovať tú právnu istotu a kultúrnu úroveň, ktorých potrebujeme.

Svoju reč končím. Mnoho veci som nepovedal, ktoré by som bol rád uviedol. Máme mnoho boľavých rán a krívd na Slovensku, v Podkarpatskej Rusi. Keby snáď raz prišla k nám na návštevu nejaká ministerská komisia, a študovala by pomery na mieste tvárnosti, presvedčila by sa, že všetky tie sťažnosti odpovedajú pravde, a tam na mieste našla by cestu, po ktorej by sa dalo pomócť, čím by preukázala veľkú službu pracujúcej, chudobnej a opustenej triede ľudu na Slovensku a v Podkarpatskej Rusi. (Potlesk.)

Předseda (zvoní): Přistoupíme nyní ke druhé, kulturní a sociální části rozpravy.

Uděluji slovo prvému řečníku na straně >proti<, panu sen. dr Feierfeilovi.

Sen. dr Feierfeil (německy): Slavný senáte! Když předešlého týdne v senátě při poradách o rozpočtu vystupovali jednotliví ministři, zaujal také pan ministr školství a národní osvěty stanovisko k různým otázkám. Chci z jeho vývodů vyjmouti jen dvě slova, slovo, kdy slibován byl jakýsi druh školské samosprávy, a druhé slovo, že se totiž ve školské správě neprovádí absolutně žádný lov duší, nýbrž že se uplatňuje snaha po spravedlnosti pro všechny.

Školská samospráva, toto slovo tvoří podstatnou část národně-politického programu všech sudetskoněmeckých stran. Dovoluji si zde vsunouti nikoli zcela bezvýznamnou poznámku: Jestliže dosud nedošlo k uskutečnění školské samosprávy pro nás, jestliže se ve skutečnosti naopak vždy více od toho uchylujeme, pak, jest jednou z posledních příčin toho dosavadní úplně nepřípustné stanovisko druhého tábora; jinou příčinou však je také všeobecné sudetsko-německé veliké zlo, že se sudetskoněmecké strany ani v tom, co jest jim společného, nedovedou sejíti ke společné cílevědomé spolupráci. Kdyby tomu tak zde bylo bývalo během let, je zcela nemyslitelno, že, bychom v tomto směru neměli jiného úspěchu. Pro kulturní národy nic není tak přirozené a tak samozřejmé, nežli že každý má své vlastní školy a že v opatrování vlastní školy nespočívá žádný konflikt s jiným národem, nejvýše jistý druh vzájemné pobídky žádný kulturní národ nemůže se zříci své vlastní školy.

Nechceme však míti za to, že tento slib pana ministra Dérera bude míti stejný osud, jako před několika lety slib Hodžův. Hodžova slova o školské autonomii byla určitá a srozumitelná, a přece nebylo z toho nic, což, nehledíc k jinému, jistě nepřispělo víře ve spolehlivost ministerských slov, na která bychom se přece měli spoléhati. Slovo ministra Dérera není tak jasné, ale znamená přece školskou samosprávu. Chceme použíti příležitosti, abychom znovu řekli: Chceme školskou samosprávu, která jí skutečně je; samosprávu školství zdola až nahoru, obec, okres, země a stát; obsáhnouti všechny školy, obecné, měšťanské, odborné školy, obchodní a živnostenské školy, střední školy všech kategorií, vysoké školy; právo zakládati anebo rušiti školní třídy podle stávajících zákonů; právo ustanovovati učitele; zcela přirozené právo, že vyučovací jazyk je také úředním a správním jazykem; právo znemožňovati jakýkoli lov duší se strany druhých. Jedna nebo druhá věc budiž k tomu ještě zvláště podtržena. Má to býti německá zemská školní rada, pod německým předsedou, nadaná zákonitým oprávněním, kterého je potřebí pro korporaci, jíž veškeré školství v zemi podléhá, která má míti nejvyšší správu veškerého školství v zemi, korporace, která tedy je úplně osvobozena od nedemokratického zákona Metelkova, a která není bezvýznamným přívěskem pod předsedou s plnou mocí, nýbrž která sama má plnou moc a jejíž předseda je pro ni jen jakýmsi výkonným orgánem. Tím je také řečeno, že musí zmizeti zjev, který zajisté jest únikem, že totiž nynější německá zemská školní rada v Praze, pokud se týče jmenovaných zástupců má ještě členy, jejichž jmenování datuje z doby předválečné, a přece máme výslovné ustanovení o šestiletém funkčním období pro takovéto členy; to je zajisté již třikrát překročeno. Rovněž tak musí pak zmizeti onen výnos, který ministerstvo školství vydalo zemským školním radám, podle kterého dlužno používati českého jazyka úředního jakožto státního jazyka ve styku mezi okresními školními radami a zemskou školní radou, jakož i mezi ředitelstvími středních škol a zemskou školní radou. Tento výnos je při existenci německé školské samosprávy nemyslitelný. Je přece i za nynějšího stavu věcí nezákonný. Miniterstvo odůvodnilo výnos tím, že tyto jmenované úřady školské správy jsou státními úřady. (Předsednictví převzal místopředseda dr Heller.) Tím však nejsou, nýbrž jsou autonomními úřady, což vysvítá již z toho, že zřizovati a vydržovati obecné a měštanské školy podle zákonitých předpisů nepřísluší státu, nýbrž samosprávným svazkům, obci, okresu a zemi. Bylo by nehorázností odejmouti autonomním svazkům jakékoli právo na správu škol, jež vydržují, a přenechati je jedině státním úřadům.