Senát Národního shromáždění R. Čs. r. 1931.

III. volební období.

5. zasedání.

Tisk 669.

 Súrna interpelácia

senátora dr Jozefa Budaya a druhov

na vysokú vládu Čsl. republiky

vo veci Komenského univerzity v Bratislave.

Hlinkova slovenská ľudová strana 8. mája 1930 roku podala v parlamente nasledujúcu súrnu interpeláciu:

Keď sa vynášal zákon 27. júna 1919, ktorým sa sriadila slovenská št. univerzita v Bratislave, tvrdilo sa, že táto univerzita bude slovenská, prednášať sa bude na nej slovensky a len dočasne česky. Keď sa teda vnieslo do zákona: »přednášky se konají buďto česky nebo slovensky «, stalo sa to len na krátku dobu prípravnú, kým sa totiž českí profesori nenaučia slovensky.

Od založenia univerzity v Bratislave uplynulo už vyše 10 rokov a prednášky na nej sú ešte vždy v 99 % -och české, duch jej nie je slovenský, ba mnohí profesori pestujú na univerzite duch priamo protislovenský.

Ked slovenská ľudová strana sa proti čechizovaniu univerzity ešte roku 1927 - z príležitosti pohoršujúceho prípadu s českou listinou, vloženou do základného kameňa bratislavského internátu vysokoškolákov - ponosovala, pán ministerský predseda odvolal sa na autonomiu univerzity, ktorá sa má opierať na výš citovaný sriaďujúci zákon univerzity.

Odvolanie sa p. ministerského predsedu na autonomiu univerzity je podľa nášho presvedčenia nielen nesprávne, ale i protizákonné, lebo:

1. Autonomia univerzity nesmie sa nikdy protiviť platným štátnym zákonom a tym menej ustavnému zákonu Československej republiky.

2. Neobstojí ani odvolanie sa na sriaďujúci zákon zo dňa 27. júna 1919, podľa ktorého »přednášky se konají buďto česky nebo slovensky«. Neobstojí to nielen preto, že v zákone daná alternatíva »přednášky se konají buďto česky nebo slovensky«, ako mala mysel v prvých rokoch jestvovania republiky, po vynesení ústavného zákona rečového ktorým bola slovenčina ustanovená za úradnú reč Slovenska, stala sa nesmyslom a prirodzenosťou.

Neprirodzené je, aby profesori slovenskej univerzity mohli prednášať v inej reči ako slovenskej a mohli vyučovať mládež slovenskú proti pedagogickej zásadě toho muža, ktorého meno nosí univerzita v Bratislave a ktorý dôrazne prizvukoval, že mládež sa má vyučovať v svojej materinskej reči!

Ale je aj nesmyslom, aby užívanie slovenčiny na Slovensku mohlo závisieť od ľubovôle jednotlivého univerzitného profesora, či sa mu totiž páči toto ústavným zákonom zabezpečené právo Slovenska uznat, alebo nie!

3. Lež protiví sa i právnickej zásade: »lex posterior derogat priori«, lebo neskorší ústavný zákon rečový čís. 122 zo dňa 29. februára 1920 v §e 4 rozhodne a jasne nariaďuje:

»Užívajíce jazyka státního, oficielního, úřady v onom území republiky, jež před 28. říjnem 1918 náleželo ke královstvím a zemím na říšské radě zastoupeným, nebo ke království Pruskému, úřadují zpravidla po česku, na Slovensku zpravidla po slovensku.«

4. A tento ústavný zákon zpod tohto »zpravidla« trpel len v prvých 5 rokoch dočasnú výnimku, keď povolil, že »Nařízením mohou také po dobu prvních pěti let ode dne, kdy zákon tento nabude účinnosti, připuštěny býti výjimky z jeho ustanovení, potřebné v zájmu nerušené správy.« (V 3. odst. 8. §u)

5. Ale protiví sa i duchu tohto rečového zákona, ktorý podľa 9. čl. St-Germainskej smluvy v 5. §e nariaďuje:

»Vyučování ve všech školách, zřízených pro příslušníky národních menšin, děje se jejich jazykem, rovněž kulturní instituce pro ně zřízené spravují se tímto jazykem.«

Veď takto národné menšiny maly by väčšie právo, ako Slováci v spoločnom štáte Čechov a Slovákov!

Prechmaty, ktorých dopúšťa sa väčšina profesorov univerzity bratislavskej proti ustanoveniam rečového zákona, nútia nás apelovať na vysokú vládu Československej republiky a opýtať sa

1. Či má vedomosť o tomto nezákonnom, práva slovenskej reči šliapajúcom pokračovaní profesorského sboru univerzity v Bratislave?

2. Či hodlá vec vyšetriť, priestupníkov rečového zákona potrestať a postarať sa o nápravu v tom smysle, aby v ústavnom zákone zabezpečené práva slovenskej reči boly každým faktorom rešpektované?

Na túto súrnu interpeláciu minister školstva a národnej osvety p. dr Ivan Dérer 13. júna 1930 roku dal nasledujúcu odpoveď:

»O obsahu interpelácie vyžiadal som si vyjadrenie od akademického senátu Komenského univerzity v Bratislave. Konečnú odpoveď podám preto až po vyšetrení věci.«

Od tejto odpovedi pána min. školstva uplynulo už vyše poldruha roka bez toho, že by sme boli dostali sľúbenú konečnú odpoveď a keďže stav na bratislavskej univerzite sa k dobru slovenskej reči nezmenil a tretia univerzita česká je zbytočná, obraciame sa znovu na vysokú vládu Československej republiky a pýtame sa:

Či hodlá priestupníkov rečového zákona vôbec vyšetriť, ich potrestať a postarať sa o nápravu v tom smysle, aby opätovnými rečovými nariadeniami vlády súrené a v ústavnom zákone zabezpečené práva slovenskej reči boly už raz každým úradom a úradníkom rešpektova né?

V Prahe, dňa 17. decembra 1931.

Dr Buday,

dr Krčméry, Janček, Rovňan, Ďurčanský, dr Kovalik, Volko, Hancko, Janík, dr Hilgenreiner, Böhr.